Tento kraj, hoci v minulosti pokrytý lesmi, bol obývaný už v praveku. V neďalekej Blatnej Polianke archeológovia zistili stopy po pobyte človeka v staršej dobe kamennej, asi pred 40 000 rokov. Pre poznanie najstarších dejín našej obce má základný význam poznatok, že v období včasného stredoveku (6. – 10. storočie nášho letopočtu) podvihorlatská oblasť tvorila jeden z koncentrovaných celkov súvislého slovanského osídlenia dnešného Zemplína. Je to doba, v ktorej sa na scéne Európy objavili naši priami predkovia – starí Slovania, aby tu už ostali natrvalo. Dôkazy o tomto súvislom slovanskom osídlení podvihorlatskej oblasti prinášajú jazykovedci – etymológovia, skúmajúci pôvod, príbuznosť a vzťahy slov, odborníci v toponomastike (náuke o vlastných miestnych menách) a na základe hmotných pamiatok archeológovia. Výsledky skúmaní vedených odborov sa vzájomne podporujú a dopĺňajú.

Jedným zo všeobecných záverov je poznatok, že miestne mená s koncovkou -ince (najmä v JZ časti Slovenska) a s koncovkou -ovce, čo je aj príklad našej obce Bunk-ovce sa v podstate zhodujú s rozsahom najstaršieho slovanského osídlenia Slovenska. Spravidla sú vytvorene pridaním tejto koncovky k vlastnému osobnému menu hlavy rodu, rodiny, prípadne svetskému a duchovnému stavu osoby, podľa ktorej sa nazývali obyvatelia (napr. Peter – Petrovce, kráľ – Kráľovce). Najčastejšie to bolo meno alebo funkcia samotného zakladateľa sídliska. Význam takto utvoreného názvu sa chápal ako dedina ľudí dotyčného zakladateľa. V našom prípade dedina ľudí Bonkových. Pravda, Bunkovce v dobe o ktorej hovoríme, ešte neexistovali ako samostatná dedina. Chotár dnešnej obce bol súčasťou rozľahlej revištskej občiny.

Rok vzniku osady nepoznáme. Na základe maďarskej podoby názvu, zloženého z osobného mena a slova ház – dom, obydlie vieme, že ide o charakteristický názov zemianskej osady. Napr.: Banahaza, Bonkhaza, Bonchhaza, Bankhaza. Slovenské obyvateľstvo všat používalo názov Bunkovce. Aj jeho podoby sa zachovali v rôznych zápisoch. Bonkocz, Bankocz, Bunkocz, Bwkocz, Bukowce a iné. O zakladateľovi osady – zemanovi Bonkovi – sa žiadne správy nezachovali. Vieme len, že osada vznikla na území Revišta, podobne ako Závadka, Hnojné, Fekišovce, Blatné Remety, Vyšné Revištia. Ako prvý písomný záznam o Bunkoviach je uvedený už v publikácii Súpis pamiatok na Slovensku, vydanej v roku 1967. Územie nášho chotára bolo súčasťou rozvinutej slovanskej sídlenej oblasti prekvitajúcej v 6. – 10. storočí, občiny Revište, kde je nateraz doložené nie jedno obývané miesto, ale je ich niekoľko a možno predpokladať, že budú objavené ďalšie. Po zániku Svätoplukovej ríše a začlenení nášho územia do uhorského štátu sa sídlené pomery čiastočne zmenili. Niektoré sídla zanikli, preniesli ich na iné miesto, niektoré prekvitali naďalej a vďaka prirodzenému nárastu ich obyvateľstvo zakladalo ďalšie dediny na zvykovom – slovenskom práve. To bol aj príklad Bunkoviec, ktoré sa rozvíjali okolo usadlostí zemana Bunka a ktoré sú tradične slovenskou obcou, takto doloženou aj v nasledujúcich storočiach.

Listina, v ktorej sa prvýkrát Bunkovce menovite spomínajú, vznikla v súvislosti s majetkovým sporom, v ktorom sa zemania zo Stretavy dožadovali uvedenia do vlastníctva časti majetkov. Význam obce stúpol v druhej polovici 15. a prevej polovici 16. storočia, keď si tu šľachtici dali popri kúriach postaviť aj kaštieľ. Považovali ho za nížinný hrad. V archiváliach Leleského konventu, sa v roku 1480 spomína ako „castello Bwkocz,“ teda kaštieľ, ale v rokoch 1497 a 1520 už ako „castro Bwkowcz,“ teda hrad. Kedy a za akých okolností, sa nevie.

V roku 1427 sa v krajine uskutočnil daňový súpis port, z ktorého sa pre Užskú stolicu, kam Bunkovce prináležali, zachoval kompletný výťah. V šestnástom storočí (1567) tu bola zdanená už iba jediná sedliacka domácnosť hospodariaca na celom teleku a o dvadsať rokov neskôr štyri domácnosti hospodáriace a štvrtinách pôdových usadlostí, teda tiež z jednej porty. V druhej polovici 19. storočia postupne narastal aj počet obyvateľov obce. V roku 1869 ich tu žilo 298, o desať rokov už 312, v roku 1890 stav klesol na 295 ale na rozhraní storočí v roku 1900 už dosiahol 360 osôb. V tom čase sa v poľnohospodárstve presadili plodiny, ktoré ešte začiatkom 19. storočia patrili k zriedkavostiam. Dovtedy sa pestovali najmä obilniny – pšenica, jačmeň, proso, ovos a raž, z ktorých sa po rozdrvení alebo zomletí varili kaše, niekedy ochucované medom, polievky i kašovité omáčky. Zo strukovín boli obľúbené bôb a hrach. Olej sa získaval iba z ľanu. Z ovocia sa konzumovali najmä plánky – surové a sušené. Lesné plody zužitkovávali naši predkovia viac ako my dnes. Jedli aj rôzne hľuzy a korienky lesných rastlín. Od dávnych čias bola významnou zložkou potravy kapusta. Do konca 19. storočia sa postupne rozšírilo pestovanie zemiakov, ktoré sú dnes na Slovensku druhým chlebom, ale aj fazule, kukurice, tekvice, paradajok, papriky a slnečnice, ktorá sa spočiatku vysádzala len na okrasu.